História Solivaru
Solivar v Prešove je národná kultúrna pamiatka a patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je to unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia. K objektom na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky v Solivare patrí najmä šachta Leopold s budovou gápľa, četerne, huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne a klopačka.
Jama Leopold bola centrálnym stvárkovým dielom, ktoré treba považovať za najstaršie. Začali ju hĺbiť v roku 1571. Ide o jamu hlbokú 155 m pôvodne nazývanú Cisárska. V roku 1674 bola nad ňou postavená budova gápľa. Samotný objekt i mechanizmus si vyžiadali závažné opravy (prvá v r. 1807, druhá v r. 1844). Mechanizmus bol otáčaný štyrmi pármi koní. Soľanka sa čerpala v koženom mechu s obsahom 5 – 7 hl. Solivarský gápeľ bol jedným z najväčších v strednej Európe.
Zásobníky na uskladnenie vyťaženej soľanky boli postavené v r. 1815. Na kamenných podstavcoch je osem drevených nádrží s obsahom 1320 hl, celkom 10560 hl. Všetky nádrže tvorili jeden celok a boli umiestnené pod jednou strechou, konštrukčne prispôsobené terénu. Do zásobníkov bola soľanka privádzaná z odkaľovacej nádrže dreveným potrubím od šachty Leopold. Z najnižšie situovanej ďalšej nádrže, umiestnenej v niveau terénu četerne, sa soľanka zvádzala do predhrievacej, potom do odparovacej panvy.
Na prelome 18. a 19. stor. boli postavené dve varne František a Ferdinand (zbúrané v r. 1931). Varňa František sa nám nezachovala v pôvodnej podobe, pri požiari v r. 1819 zhorela do tla. Soľanka sa vpúšťala do odparovacej panvy. Kryštalická soľ sa vyhrabávala a prenášala do odkvapových komôr, kde sa soľ ponechala asi 24 hod. Drevenými zvodmi sa premiestnila do sušiarní a po 8 a viac hodinách sa potom prenášala do skladu alebo expedovala.
Soľ bola prevážaná z varne do skladu po koľajniciach v malých drevených vozíkoch. Sklad soli v pôvodnej podobe bol stavebne dokončený okolo roku 1825. V podstate išlo o architektonicky najimpozantnejší objekt celého areálu. Vyhorel dňa 18. mája 1986. Zhorela nenapodobniteľná svorníková drevená konštrukcia krovu.
Pôvodný areál bývalého panvového solivaru dotvárali ďalšie objekty, akými boli napr. slané kúpele, strojovňa, vozovňa a iné. V podstate už ide iba o budovy bez príslušného technického zariadenia a základného inventára. Pre úplnosť spomenieme turňu – zvonicu, ktorá v starších časoch plnila funkciu klopačky. Postavená je na návrší – obvale. Klopaním na dosku sa oznamoval baníkom, resp. zamestnancom erárneho podniku začiatok pracovnej doby a iné významné alebo mimoriadne udalosti (živelné pohromy). Svoje poslanie ukončila po prvej svetovej vojne.
V roku 2016 sa v NKP Solivar otvoril pre širokú verejnosť objekt – sklad soli, ktorý bol ruinou od požiaru v roku 1986. Neslúži už pôvodnému účelu – skladovaniu a distribúcii soli, ale stáva sa z neho zaujímavý funkčný priestor s mnohorakým využitím. V zrekonštruovanom objekte je najväčšia historicky vzácna centrálna hala, z ktorej sa vychádza do jednotlivých priestorov – bývalých soľných komôr. Tie sú rozdelené na muzeálnu časť, kongresový priestor a hospodársku časť, ktorá je vyhradená pre kancelárske, stravovacie a hygienické priestory. Obnovená bola aj veža skladu, ktorej dominujú funkčné hodiny a zvon.
Areál soľného závodu „Starý solivar“ z prelomu 18. a 19. storočia sa zachoval ako unikátna technická pamiatka, ktorá nemá v oblasti technických pamiatok podobného druhu na území Slovenska konkurenta. Za vybudovanie a prosperitu tejto fabriky vďačíme v nemalej miere aj vládnej a obchodnej stratégii Habsburgovcov. Bol vybudovaný za pomoci cisárskych odborníkov a pracovnej zručnosti a vytrvalosti tunajšieho obyvateľstva.
NOVÝ SOLIVAR MASARYK
Zvyšujúci dopyt po soli neustále nútil vedenie závodu zaoberať sa otázkou zvyšovania kapacity produkcie závodu. Po márnych pokusoch modernizácie starého solivaru (varne František a Ferdinand) nezvýšili kapacitu výroby a produkcia ostala na čísle cca 6000 ton soli ročne. Novodobá história solivarníctva na Slovensku začína výstavbou nového štátneho solivaru s názvom „Prezident Masaryk“. Výstavba fabriky trvala od roku 1921 do roku 1925 a závod bol spustený do prevádzky 7.marca 1925. Kapacita výroby bola stanovená na 12000 ton jedlej soli za rok v nepretržitej 24 hodinovej prevádzke.
Ďalšie rekonštrukcie, modernizácia, automatizácia a mnohé inovácie v závode viedli k rozšíreniu sortimentu vyrábaných produktov. Celkovým prínosom týchto opatrení bolo zvýšenie kapacity výroby na 24000 ton soli ročne, ktoré neskorším zvyšovaním intenzity ešte stúpli na 45000 ton.
Výrobky našli uplatnenie na domácom trhu v oblasti zdravotníckeho priemyslu pri výrobe infúznych roztokov a vo fotochemickom priemysle, začala sa tiež výroba vonných kúpeľových solí. Počiatočná výroba 30 ton kúpeľovej soli v roku 1978 stúpla na 1725 ton kúpeľovej soli v roku 1990.
Dôležitým opatrením bolo v roku 1980 zakúpenie nového plnoautomatu na balíčkovanie 1 kg soli, ktorý bol napojený na 24 hodinovú nepretržitú prevádzku s ročnou kapacitou 32000 ton soli v 1 kg balíčkoch. Zautomatizovaním a kompletáciou linky na balenie 50 kg vriec soli celý výrobný proces prebiehal bez zásahu ľudského činiteľa. Ďalší nárast výroby a sortimentu v roku 1995 zabezpečený novou technológiou a prístrojmi umožňoval zvýšiť výrobu soli na 90 000 ton soli ročne.
V roku 1959 v obci Zbudza pri Michalovciach bolo pri vyhľadávaní zemného plynu objavené aj ložisko soli. Neskorším geologickým prieskumom sa zistilo, že sa jedná o mnoho väčšie a kvalitnejšie ložisko soli ako v prešovskom Solivare (zásoba soli dosahovala 1 mld. ton soli). V rokoch 1993 až 1994 boli prešovským podnikom vypracované predbežné projekty na výstavbu nového ťažobného a spracovateľského závodu. Cieľom investície bolo dosiahnuť ťažbu soli v objeme až 300 tisíc ton soli ročne. Investícia do novej ťažby a do vybudovania nového závodu pokrytá rôznymi úvermi sa v nasledujúcich rokoch ukázala ako nepostačujúca a jej celková hodnota stúpala.
V roku 1998 prešovské Solivary z titulu nedokončenej investície skončili so stratou, dostali sa do zlej finančnej situácie a výstavba spracovateľského závodu v Zbudzi sa zastavila. Solivary ako investora tento stav doviedol k vzájomným súdnym sporom s generálnym dodávateľom a projektantom.
V roku 2002 sa vlastníkom Solivarov stala spoločnosť Novácke chemické závody. Vzniknutá situácia zlou investíciou sa ani po tejto zmene vlastníka nezmenila. Následne sa Solivary a.s. Prešov dostali do konkurzu. V sobotu 16. mája 2009 bol závod definitívne uzavretý, 155 zamestnancov prišlo o prácu a ťažba soli v Solivare bola ukončená.
Z výrobného závodu v Prešove boli demontované a odvezené technologické zariadenia, ktoré bolo možné ešte použiť a ostatné technologické časti a konštrukcie boli zlikvidované. Aj z tohto dôvodu je obnovenie výroby v prešovskom závode viac ako nepravdepodobné. Prázdne budovy ako torzo mementa histórie a produkcie soli v tejto lokalite ešte stoja. Neobsadený trh so soľou, ktorý bol po stáročia chránený soľným monopolom, a ktorý pomohol vybudovať soľný závod, nebolo problémom v dnešnej otvorenej ekonomike pokryť. Ešte v roku 2009 sa na slovenskom trhu objavila rakúska soľ balená a predávaná pod prešovskou značkou (poznámka: registračnú známku kúpila rakúska firma).