Múzeum Solivar

V roku 1572 sa pod vedením správcu soľného závodu v Solivare Wolfganga Styxa po dvojročnej námahe podarilo preraziť povrchové vrstvy a nadložné horniny nad ložiskom kamennej soli na mieste terajšej jamy Leopold. V tomto roku začína oficiálne hlbinná ťažba kamennej soli v Soľnej Bani. Postupne boli vybudované Vetracia jama, Jama Jozef, Jama Mária, Jama Ján Nepomucký.

Obratom v ťažbe soli bol rok 1752, keď soľanka zaplavila hlavnú banskú šachtu Leopold, čím v nej znemožnila hlbinnú ťažbu soli.  Tým sa však podnietila ďalšia modernizácia ťažby a spracovania soli. Soľanka sa začala čerpať v kožených mechoch pomocou gápľa, čerpadla poháňaného koňmi alebo volmi.

V roku 1799 František II. Habsburský schválil listinu, ktorou zriadil osadu tvorenú pracovníkmi Soľnej Bane žijúcich v jej okolí. Obec bola vyňatá spod zemepanských súdov, mala vlastné súdnictvo a bola oslobodená od vojenských povinností.

Výsledkom viacerých štúdií a porovnávaní miestneho zariadenia s hornorakúskymi a štajerskými varňami padlo rozhodnutie postaviť nové varne. V roku 1798 cisár František II. Habsburský tento návrh schválil a varňa František bola spustená 14. novembra 1800. V roku 1806 bola dokončená druhá varňa, ktorú pomenovali podľa kráľa Ferdinanda (bola postavená na mieste starej varne, ktorá tu stála už viac ako 100 rokov).

Novodobá história solivarníctva na Slovensku začína výstavbou nového štátneho solivaru s názvom „Prezident Masaryk“. Výstavba fabriky trvala od roku 1921 do roku 1925 a závod bol spustený do prevádzky 7. marca 1925. Kapacita výroby bola stanovená na 12000 ton jedlej soli za rok v nepretržitej 24 hodinovej prevádzke.

Viaceré technické pamiatkové objekty, ktoré sú súčasťou soľného závodu, boli postupne od roku 1963 vyhlasované za národné kultúrne pamiatky. Lokalita Soľnej Bane bola tiež neskôr vyhlásená za pamiatkovú zónu. Pamiatková zóna je územie s historickým sídelným usporiadaním, územie kultúrnej krajiny s pamiatkovými hodnotami, ktoré možno topograficky vymedziť.

Pri požiari 18. mája 1986 zhorela vzácna svorníková drevená konštrukcia krovu na budove Skladu soli, plamene okrem strechy pohltili výdrevu komôr a všetky drevené časti budovy. Bola to najväčšia svorníková strecha v celej strednej Európe. Devastačný požiar mal fatálne následky na existenciu celej budovy, ktorá najbližších takmer 30 rokov chátrala.

V roku 2001 zomrel Štefan Butkovič, rodák zo Soľnej Bane, nestor slovenského múzejníctva, významný historik, muzeológ, priekopník technického múzejníctva na Slovensku, zakladateľ a prvý riaditeľ Slovenského technického múzea.

19. marca 2016 sa otvoril pre širokú verejnosť objekt – Sklad soli, ktorý bol ruinou od požiaru v roku 1986. Stáva sa z neho zaujímavý funkčný priestor s mnohorakým využitím. V zrekonštruovanom objekte je najväčšia historicky vzácna centrálna hala, z ktorej sa vychádza do jednotlivých priestorov – bývalých soľných komôr. Obnovená bola aj veža skladu, ktorej dominujú funkčné hodiny a zvon.

7. septembra 2019 bola slávnostne predstavená nová zberateľská minca, prvá edícia Soľnobanského toliara. Predná strana toliara zobrazuje Sklad soli, zadná strana toliara zobrazuje symbol Habsburgovcov – dvojhlavého orla s kráľovskou korunou, ktorý drží meč a kráľovské žezlo. Roky 1799 – 2019 pripomínajú jubilejné 220. výročie udelenia listiny cisárom Františkom II. Habsburským, ktorou zriadil osadu tvorenú pracovníkmi Soľnej Bane s vlastným štatútom.